Cesta za sebapoznaním

Kedy sa človek začína zaujímať o svoj život? O svoje vnútro? O svoje potreby? Pocity? Kedy je pre neho ten správny čas na to, aby „uveril“? Uveril, že sa to dá? Že nemusí žiť v roli obete? Že všetko, čo sa mu deje si pritiahol sám? Že je za svoj život zodpovedný? Kedy? Nie je to dávno, kedy som sa pri týchto otázkach tvárila zmätene a ľudia, ktorí o tom hovorili boli pre mňa obyčaní „šarlatáni“. Mala som potrebu vysvetľovať im svoje stanovisko a zazlievať im, ako môžu mať takéto názory. Ako na to prišli? Kto im to povedal? Veď ja predsa nemôžem za to, čo sa mi deje! Prečo by som mala byť za to zodpovedná? Áno, je to jednoduché, vyvsetliť si logicky kto alebo čo je zdrojom nášho „nešťastia“. Ale viete čo je zaujímavé? Pokladám sa za logickú a praktickú osobnosť. A práve to je dvôvodom, prečo som „uverila“. Aj v tomto funguje logika. A veľmi jednoduchá. Nejde o to, či uveríte alebo nie. Jednoducho to tak funguje, či otvorite oči a uvidíte to alebo budete veselo pokračovať v roli obete. Kedy sa to celé začalo? Čo „donúti“ aj praktického a logického človeka otvoriť oči a prevziať zodpovednosť? Beznádej. A ešte raz beznádej. Dovolím si tvrdiť, že pokiaľ človek neupadne do stavu beznádeje a nevyváľa sa v tom, naplno si ju „užije“ a neoklame sa inými prostriedkami (alkohol, šport, tabletky), zväčša nie je ochotný otvoriť oči. Presne v tomto momente prichádza zmena, keď je už natoľko vysilený a najlepšie ak má niekoho pri sebe, kto mu oči pomáha otvoriť (nie utešovať ho), vtedy to prichádza. Mohla by som to nazvať aj rozšírenie vedomia, uvedomenie si, zmena uhľa pohľadu, nazvyme to ako chceme. Jednoducho sa pristihne a uvedomí si, že nech sa už deje čokoľvek je presne tam, kde má byť, nachádza sa presne v takej situácií, v akej má byť. V akej má niečo pochopiť. Niečo, čo nemá spracované. Ja som pociťovala blesk z jasného neba, ako vo filme, keď dostanete nápad a žiarovka nad vami sa rozsvieti. Akoby som si zložila tmavé okuliare a konečne uvidela svet. Už to chápem! Som presne tam, kde mám byť! Už vôbec sa moja situácia nezdá ako tragédia! Je to výzva. Toto aspoň pre mňa bol ten moment, keď som si uvedomila zákonitosti, ktoré som tak dlho odmietala. Keď som prevzala zodpovednosť a priznala si, že svoj život mám v rukách jedine ja. Nie som trpiteľ. A kto je, teda vníma sa tak, možno nastal ten správny čas, aby sa prebudil. Prebudil a otvoril oči. Pochopil. Každý sme slobodnou bytosťou. Deje sa mi niečo zlé? A neustále? Nebodaj sa situácia opakuje? Prenáša z detstva do dospelosti? Som smoliar? „Toto sa stáva vždy len mne“ – aj takéto tvrdenia si opakujeme donekonečna, pokiaľ tomu sami neuveríme. Nech sme v akejkoľvek situácií, vždy sa nám deje pre niečo. Smola je, keď ten údel prijmeme a žijeme ho ďalej. Povieme si: „ááá šak nejako bolo, nejako bude“, alebo „voľáko to už len dožijem“, nebodaj „nemôžem nič zmeniť“. Zobudme sa! Nebudme skromní! Nie sme tu na to, aby sme trpeli! Dovolím si povedať, že sme tu na to, aby sme pochopili, prečo sa nám to „zlé“ deje a uzavreli to. Každý jeden človek má život pevne vo svojich rukách. Áno, najľahšie je ignorovať nepríjemnosti, zvaľovať vinu na iných, ľutovať sa….aj ja mám niekedy chuť správať sa podobne. Je to najľahšie. Problém je, že situácia, ktorú nepochopíme, odsunieme, ignorujeme, sa vráti. Ako bumerang. A s väčšou silou, väčšou intenzitou. A opäť ju odsunieme? Opäť sa vráti, silnejšia, napríklad vo forme ochorenia, ktoré sa môže stupňovať. Dám si lieky? Utlmím bolesť? Uvedomuje si niekto, že tlmíme len dôsledky? Kde je príčina? Inšpirujme sa k šťastnému životu. Je na dosah. Jediné, čo je potrebné urobiť, je rozhodnúť sa. Niekto na to potrebuje kratší čas, niekto dlhší. Niekto sa nerozhodne nikdy…jeho rozhodnutie. Niekto sa potrebuje v tej špinke vyváľať dlhšie, aby pochopil, že „tudy cesta nevede“. Ale keď príde správny čas, a učiníme rozhodnutie, objavia sa pred nami nové obzory. Nebojme sa. Kto sa rozhodne, tomu sa cesta objaví. Odkazy sú všade navôkol. Stačí si len všímať a vnímať intuíciu. Ľudia okolo nás, články, filmy, knihy. Využime moment a otvorme oči 🙂