Cesta za sebapoznaním

Ako je to možné? Kto o tom rozhoduje? Čo všetko mám vo svojich rukách? Tieto a iné otázky som si v minulosti kládla pravidelne. Tak od začiatku, novinka, žijeme  vo vesmíre. Mne osobne vesmír pripadá ako veľká, zábavná, reštaurácia. Príde čašník a spýta sa:  „Čo si dáte?”  – „Hmm, mám chuť na lososa.“ A vuala, losos je na stole. Na rovnakom princípe funguje aj vesmír. Problém je, že väčšina ľudí nevie čo chce, prípadne vie, čo nechce. Alebo sú niektorí zahltení dnešným svetom, video hrami, prácou, internetom, že ani „nemajú“ čas zastaviť sa a opýtať „Čo chcem?, Tak čo sakra chcem?“ a tak čo vesmír urobí? Kam nás posunie? Na 99,9 % nikam. A čo druhá varianta? Nechcem byť chudobný, nechcem byť chorý, nechcem byť sám. Čo sa stane? Vuala….si chorý, sám a chudobný. Prečo? Vesmír nerozoznáva medzi tým čo chcem alebo čo nechcem. Jednoducho zaregistruje myšlienku, jej vibrácie a ako čašník ju krásne naservíruje. Vesmír nepozná zápor – ne. Zaujíma ho iba to, čo nasleduje za tým. Pre praktikov, ktorých nezaujíma vesmír a vibrácie (akým som bola aj ja) stačí jednoduché zrkadlo. Ako žijem? Na čo myslím? Uvedomujem si, že moja prítomnosť je tvorená mojimi myšlienkami? Uvedomujem si, že moje myšlienky majú dopad v súčasnom živote? Som si vedomá/ý toho, že moja súčasnosť bola len myšlienkou, nápadom? Rovnako, ako môj príklad v reštaurácií, nehovoríme čašníkovi: „viete čo? Polievku si nedám, predjedlo nechcem, ani šalát si neprosím“. Rovnako taxikárovi nepovieme: „no, tak do Prahy nejdem, do Brna tiež nie, hmmm.“ Dáva nám to logiku? Tak z akého dôvodu takto rozmýšľame v bežnom živote? A čo situácia, kedy ste po niečom túžili, prípadne ste boli vnútorne presvedčení, že nejakú vec dostanete alebo situácia sa splní? Dokonca ste použili slovo viem, „viem, že sa to stane“. Stalo sa to? Udialo sa to, o čom ste boli presvedčení? Ako je to možné? Niekto si povie náhoda, a iný, že náhody neexistujú. V skutočnosti sa stalo len to, že vaše myšlienky sa zhmotnili do reality. Možno mali veľkú silu, možno ste pri nich prežívali intenzívne emócie. Výsledkom ostáva, že sa uskutočnili. Tvorcom svojho sveta sme my, každý z nás. Existujú dve roviny. Jeden je tvorca nevedomý a druhý vedomý. Jeden o tom vie, druhý nie. Ďalej, ak o tom viem/tuším/vnímam to/verím a podobne, robím s tým niečo? Ak áno, čo? Alebo mám túto myšlienku a nechávam ju tak? Nevenujem jej pozornosť? Toto je určujúce v našej realite. Sú páni, ktorý si dávajú zámer za zámerom, sú si vedomí, že sú tvorcovia a krásne im všetko vychádza, ešte k tomu dostávajú aj milé bonusy. Nie všetci sme tak ďaleko (čo vôbec nevadí, lebo cieľom je cesta), ale otázkou ostáva „Som si vedomý/á, že som tvorca?“. Ak prvý krok je uvedomenie, črtá sa otázka „Začínam vedome ovplyvňovať svoju realitu?“.  Môžeme sa hrať so svojou realitou, meniť ju, tvarovať, vytvárať. Úvodom môže byť predstavivosť, zameranie sa na myšlienku. Najlepšie, ak si predstavujem/e situáciu či vec a vkladáme do predstavy emóciu, najlepšie pozitívnu. Mohli by sme začať s niečím malým, napr. mám chuť na čokoládu. Požiadajte o ňu. Stačí v duchu, želajte si ju, želajte si ju jesť, ako sa pri tom cítite? Vidíte ako vyzerá, ako vonia? Chutí? Toto je najlepší základ pre pritiahnutie nejakej veci či situácie, zážitku. Je jedno či malej alebo veľkej, dostupnej alebo nedostupnej. Ako si viete pritiahnuť niečo malé, jednoduché, rovnako si viete pritiahnuť aj niečo niečo veľké alebo drahé, nepravdepodobné. Pamätám si, ako mi jeden známy nevrátil 100 €. Bola som prekvapená, nečakala som to. Bolo zrejmé, že mi ich už asi nikdy nevráti. Želala som si 100 €. Bolo mi jedno akou cestou ku mne prídu, jednoducho ich chcem späť. Jedného dňa (krátko na to) mi volá spolužiak: „počuj, navrhujem ľudí na mimoriadne štipendium, neurobila si niečo, čo by sa dalo oceniť?“ – „Ja? To ako vážne?” Rozmýšľam, spoločne sme na niečo prišli, nejakú jednoduchú vec som naozaj urobila, niečo prospešné, uvidíme. Domov prišiel zhruba o dva týždne dopis, kde mi dekanka udeľuje 100 € za mimoriadne školské aktivity. No nech sa páči. Niektorí študenti dostali 50 €, iní 150 €. Drviná väčšina nič. Ja presne 100 €. A čo takto vystrihnutý kúsok papiera na nástenke? Videla som v katalógu krásne miesto, nádherný ostrov. Obrázok som vystrihla, prišpendlila na nástenku. Nevedela som, kde sa ostrov nachádza a už vôbec nepripadalo do úvahy ísť sa tam pozrieť, finančne samozrejme. Zabudnutá vec, možno o rok či dva neskôr na dovolenke prichádza za nami pánko a ponúka výlety loďou. Na rôzne miesta. „Tak, veď poďme“ – povedali sme si, zaplatili sme, odovzdal nám letáky a odišiel. Sedím na pláži, prezerám leták, keď zrazu zamrznem s pootvorenými ústami. Vidím obrázok môjho ostrova! Ostrova, ktorý bol pre mňa drahý, neprístupný, ďaleko…. zrazu je tu, je tu a ja ho uvidím, dokonca si v jeho mori zaplávam. Tak to bola radosť, pritiahnuť si takú veľkú vec. Moje snowboardové začiatky boli veselé, nič som nemala, nevlastnila, celú výstroj som si požičiavala. Kúpiť snowboard so všetkým čo k tomu patrí bolo pre mňa nereálne (nesúďte ma, bola som študentka 🙂 ) a tak som bola odkázaná stále si niečo požičiavať. „Želám si snowboard, želám si snowboard“ – opakovala som si neustále. Jedného dňa som išla k známemu, požičiavala som totiž jeho priateľke korčule a vidím v pivnici voľne pohodený snowboard, aspoň pre mňa bol voľne pohodený. Cestou domou som si niesla  kvalitný, značkový snowboard, pričom jeho majiteľ sa odsťahoval do Ameriky a nejak sa už nevrátil. Želala som si ideálneho partnera. Hadajte, čo sa stalo? Poďme tvoriť! Kto začne?